Staviteľ, ktorého si vraj vzal diabol

Povesť menuje staviteľom akéhosi Bohuslava Staňka rečeného Hodvábny. Tento mladý staviteľ sa uchádzal o ruku Anežky, dcéry pražského purkmajstra Václava z Rokycan; ale otec ho odmietol, kým si umením nezíska majetok a meno. Vtedy Bohuslav nakreslil smelý a dômyselný plán kostola a predložil ho kráľovi. Karol IV. sa poradil s Matyášom z Arrasu, plán schválil a sľúbil Staňkovi, že ho urobí kráľovským staviteľom, ak to veľké dielo šťastne prevedie. Stavbe sa darilo, ale Jaroš, Bohuslavov sok, roztrusoval zlé chýry, že sa klenba neudrží, len čo odnímu lešenie. Stavba bola dokonaná, prišiel cisár a zišlo sa veľa ľudu — ale robotníci nechceli lešenie rozoberať, aby na nich nespadlo. Vtedy staviteľ sám drevo zapálil; azda tak urobil na radu diabla, ktorému sa vraj zapísal, keď ho otec jeho milej odmietol. Mohutné lešenie sa s veľkým rachotom rútilo a ľudia najatí Jarošom kričali, že padá klenba. Vo veľkom zdesení Anežka odpadla a nešťastný staviteľ zmizol. Ale keď lešenie zhorelo, zostala velebná kupola neporušená. Márne hľadali Bohuslava, ktorého chcel kráľ pasovať na rytiera; hovorili, že si ho vzal diabol. Po tridsiatich rokoch sa však na cintoríne pri tomto kostele objavil starý mních. Bol to Bohuslav, ktorý sa v cudzine stal mníchom; prišiel domov a skonal na hrobe svojej Anežky, ktorá krátko po onom dni hrôzy vstúpila do kláštora u svätej Anny a bola tu podľa svojho želania pochovaná. Že to bol Bohuslav, poznali podľa jeho prsteňa, na ktorom boli písmená A. R. — Anežka Rokycanova. I pochovali ho vedľa Anežky, a keď sa rozniesla správa o návrate a smrti staviteľa karlovského chrámu, zišlo sa na pohreb pol Prahy. Sám Ruth k tomu podotýka, že tá povesť vznikla z toho, že rozloha a konštrukcia chrámu sú veľmi nezvyčajné: ohromná loď je pravidelný osemhran s priemerom takmer dvadsaťštyri metrov, prepnutý smelým hviezdicovým klenutím len dvadsať centimetrov hrubým.