Stratený Bohumír a kňaz zo sochy

Pred mnohými rokmi držala dom u Vunšvicov, ktorý dodnes stojí na dnešnom Václavskom námestí, rodina bohatých pánov toho mena. Pánovi Matyášovi Vunšvicovi, mužovi veľmi nábožnému a osobitnému ctiteľovi svätého Jána Nepomuckého, sa raz stratil sedemročný synček Bohumír. Nadarmo ho hľadali a márne sa zarmútený otec modlil k svojmu svätcovi, dieťa sa nenašlo. Až po roku sa stratený chlapček zrazu vrátil, vychudnutý a v čudnom cudzokrajnom šate, a rozprával, že ho vtedy ukradla cigánka a zaniesla až do tureckej zeme, kde ho predala za otroka. Mnoho, premnoho tam zakúsil, až sa mu jednej noci prisnilo, že ho vznešený muž v kňazskom rúchu vzal za ruku a vyviedol z väzenia, kde spával — a keď sa prebudil, bol doma, na námestí priamo pred otcovským domom. Rodičia sa čudovali, schádzala sa rodina a čoskoro sa o tom zázraku hovorilo po celej Prahe. Hneď na druhý deň šiel otec so synčekom na Hradčany poďakovať svätému Jánovi pri jeho hrobe. Na Kamennom moste vtedy stála socha toho svätca, ale len drevená; a keď k nej kráčali, Bohumír zvolal: „Toto bol ten kňaz, čo ma vyviedol z väzenia.“ Tým otec spoznal o to jasnejšie, že mu svätý Ján vrátil jediného syna, a zaumienil si, že tú drevenú sochu postaví vo svojom dome na večnú pamiatku a na most že dá inú, kovovú. Oboje mu povolili, a keď slávny umelec Jan Brokoff urobil novú sochu, v Norimbergu z bronzu uliatu, postavil Vunšvic drevenú vo svojom dome a zriadil jej na prízemí peknú kaplnku. Celá Praha sa vtedy zbehla a veľká bola sláva, keď obe sochy prevážali na miesto.