Ach, moje nohy!

Roku 1540 sa kameň na hrobe svätého Jána Nepomuckého v chráme svätého Víta potil olejom a tým olejom boli uzdravení rozliční chorí. A roku 1619, po spustošení svätovítskeho chrámu, priviedol hofmajster kráľovských pážat, rodený Angličan a úhlavný nepriateľ všetkých katolíkov, dvoch zámočníkov, aby rozbili mreže pri hrobe svätého Jána. Ale jeden z nich povedal: „Pane, toho ja neurobím, lebo viem, že to miesto predivné je, a radšej sa k svojej práci domov navrátim, než by som mal byť za taký skutok od Boha trestaný.“ To povedal a z kostola odišiel. Druhý zámočník však mrežu na jednej strane odtrhol, a vtedy onen hofmajster potupne vskočil na hrob — ale sotva naň došliapol, bol z neho hneď vyhodený, akoby ho s najväčším násilím vyhodili dvaja silní muži. Padol hubou do zeme a zostal na nej ležať bez obrany ako polomŕtvy a strašlivo reval. Keď sa ho prítomní pýtali, čo ho bolí, neodpovedal nič iné než: „Ach, moje nohy, ach, moje nohy!“ Po chvíli chcel zo zeme povstať, ale hneď zase padol a vykríkol ešte strašlivejšie: „Už celý horím, už celý zhorím!“ Keď ho vyniesli, neprestajne revel, až pri západe slnka nešťastne vypustil svoju dušu. A onen zámočník tiež padol a nemohol vládať údmi — až prišiel k sebe, svojho skutku ľutoval a nadobudol predošlé zdravie.