Svetlo v prázdnom chráme

Roku 1619 dňa 22. novembra, tú noc pred svätým Klimentom, bolo v kostole svätého Víta vidieť také jasné svetlo, že sa ním osvetľovali všetky okná, akoby celý kostol vnútri horel. Opäť 29. novembra v noci pred svätým Ondrejom bola podobnou jasnosťou osvietená nielen tie okná, ale ozývali sa v tom kostole aj spevy. Služobníci Abraháma Skulteta, dvorného kazateľa Zimného kráľa, ktorý neblaho preslul obrazoborstvom vo svätovítskom chráme, tie svetlá videli a spevy počuli, zobudili svojho pána zo sna a oznámili mu, čo sa v kostole deje. Skultetus si myslel, že sa tam azda tajne v noci zhromažďujú vyhnaní katolícki duchovní, poslal po strážnikov a ponáhľal sa ku kostolu. Rozkázal dvere otvoriť — a keď jeho služobník začal tie dvere otvárať, strhol sa taký mocný a strašný víchor, že všetkých prítomných veľmi prestrašil; nemysleli si nič iné, než že na nich ihneď spadne prístrešie, pod ktorým pri tých dverách stáli. Ten víchor im tiež všetky svetlá jedným razom nenazdajky zhasil. Kto len kam mohol uskočiť a utiecť, nelenil, lebo sa bál, aby ho to prístrešie nezavalilo. Aj sám Skultetus bol tak prestrašený, že na tom mieste zostal stáť viac mŕtvy než živý a bez pomocníkov sa od tých dverí nedostal do svojho obydlia na dekanstve. Napriek tomu sa svojho úmyslu nevzdal a 21. decembra dal búrať oltáre, otvárať hroby, tĺcť kamenné obrazy a drevené páliť. Ale aj v tú noc pred 21. decembrom sa v kostole opäť ukázalo veľké svetlo a osvietilo všetky jeho okná tak, že každého, kto sa naň len pozrel, obkľúčila veľká hrôza.