Žiara, ktorá zrazila obrazoborca

O lobkovickom náhrobku rozpráva Beckovský toto. Je na ňom mramorový obraz Božieho umučenia a pred ním na tom mramore kľačí podobizeň Jiřího z Lobkovíc, o ktorom sa v letopisoch nachádza hodnoverné svedectvo, že to bol muž svätého života; keď šťastne usnul v Pánovi, zvony pri farskom kostele na duchcovskom panstve, jemu vtedy náležiacom, zvonili Božím hnutím, alebo ako obyčajne hovoríme, samy od seba. A keď pri pustošení svätovítskeho chrámu 21. decembra 1619 chcel jeden z obrazoborcov ten obraz porušiť sekerou, vydal ten mramorový obraz Božieho umučenia zo seba veľkú žiaru a blesk. Ten bezbožník bol tou žiarou prestrašený, padol na zem bez obrany a akoby pozbavený rozumu aj zraku zostal na nej ležať podobnejší mŕtvemu než živému človeku; a tak tam ležal, kým k nemu nepristúpili iní jeho spolutovariši v tej nešľachetnosti, nepozdvihli ho zo zeme a nevyniesli z kostola. Po dlhej chvíli prišiel zase k sebe, všetkým oznamoval, čo sa s ním dialo, bol učinený katolíkom a polepšil svoje živobytie.