Rytier Ján Lholák a pivničná Jaromíra

Raz večer kráčal ktorousi malostranskou ulicou vidiecky rytier Ján Lholák zo Lhoty, ktorý prišiel do Prahy hľadať službu na dvore. Zbadal vinárničku v domčeku pri starom paláci, vošiel a pri víne sa zoznámil s krásnou pivničnou Jaromírou. Zamiloval si ju v krátkosti a sľúbil jej aj svoju ruku. Keď odišla do pivnice, zo svojvôle šiel za ňou; ale svetlo mu zhaslo a on tápal v tme zo schodu na schod, až sa dostal do kaplnky v paláci. Tam stála Jaromíra pri oltári v kniežacom rúchu, okolo vážne postavy vznešených osôb a kňaz, aby ju s rytierom spojil manželstvom. Ján sa toho všetkého zdesil, a bojac sa, že upadol do moci zlých duchov, utekal späť chodbou, ktorou prišiel. S hrôzou za sebou počul hlas: „Beda, opäť nám čakať päťsto rokov,“ a palác aj kaplnka sa s rachotom rútili. Predsa však šťastne unikol. Rozpráva sa, že tam pred vekmi bývala pyšná šľachtičná, ktorá sa na veľký zármutok svojho otca nechcela vydať a niekoľkokrát od samého oltára ženíchovi utiekla. Keď zomrela, bolo jej duši súdené nadobudnúť pokoj len vtedy, ak si ju mládenec vyvolí za ženu a dá sa s ňou sobášiť v kaplnke toho paláca, odkiaľ ona ženíchom utekala.