Rozvoda a omša o polnoci

Kedysi tu mal chudobné obydlie Rozvoda, voľakedy kostolník u Panny Márie na Louži, ktorýžto kostol bol tiež zrušený a zborený. Keď tu mal prvý raz spať, prišlo mu na um, že je azda hriechom bývať na mieste posvätenom, hoci odsvätenom a zbavenom všetkého posvätného; zostal tu totiž okrem múrov len oltárny kameň. I vstal, pristúpil k tomu kameňu a pobozkal ho. A vtom vedľa neho stál starý kňaz v čiernom omšovom rúchu, na oltári sa objavili sviece a všelijaké ozdoby a boli tu aj kanvičky s vínom a vodou. Kňaz sa dal čítať svätú omšu. Rozvoda si dodal odvahy a miništroval mu. Po omši mu kňaz povedal: „Vyslobodil si moju dušu. Zabudol som raz odslúžiť svätú omšu za mŕtveho, hoci som zaň dostal peniaze, a nemal som v hrobe pokoja. Musel som tu vždy o polnoci slúžiť svätú omšu, kým by sa nenašiel niekto, kto by mi miništroval. Za tvoju službu sa ti bude dobre vodiť.“ To proroctvo sa vyplnilo a chudobný kostolník sa stal zámožným mužom.