Slzy kráľa Žigmunda nad Vyšehradom

Vyšehradskí strávili od hladu stotridsať koní a 28. októbra sa s obliehateľmi dohodli na prímerí, že sa vzdajú, ak im do 31. októbra nepríde pomoc; Pražania im na tri dni poskytli potravu, ale Žigmund včas neprišiel. Až 1. novembra na deň Všetkých svätých mával pri východe slnka mečom z návršia pri Michli na znamenie Vyšehradským, aby aj oni začali boj. Veliteľ hradu Ján Ženbera z Boskovíc síce znameniu porozumel, ale po dohode už výpad neurobil. Žigmund napriek tomu bitku zviedol: niektorí zostúpili k Bráníku a od Podolia sa po strmých stráňach drali ku kostolu tam, kde boli malé rybníčky či močiare, a ostatné vojsko viedol kráľ rovinou od Michle. Kráľovské vojsko sa však čoskoro útokom na násypy unavilo, v studený deň bojovníci pod ťažkým železným odením skrehli a neodolali pádnym cepom sedliackeho ľudu. Najhoršie bolo na stráni pri močiaroch, kde zahynul kvet panstva. Kráľ z výšiny na boj hľadel, s úžasom zbadal porážku svojho ľudu a od hnevu a ľútosti sa mu vyliali slzy z očí. Boj už napraviť nemohol, ustúpil ku Kunraticiam a ďalej do Kutnej Hory a potom opustil krajinu. Na bojisku zanechal množstvo svojich mŕtvych, ktorí tu ležali vyzlečení do modrých košieľ, až ich bolo Pražanom ľúto; medzi padlými bolo vyše dvadsať pánov koruhevných, väčšinou Moravanov. Vášniví táborskí kňazi kázali mŕtvych zanechať zveri a nepochovávať ich, ale milosrdní ľudia ich predsa v noci pochovali.