Hlavy na veži a ich nočný pohreb

Potichu a za všeobecnej hrôzy boli na vežu vyložené hlavy pánov, ktorí 21. júna 1621 zahynuli na Staromestskom námestí rukou katovou; viseli tam na výstrahu, postrach a hrôzu premoženému národu. Snímanie po desiatich rokoch sa naopak dialo slávnostne a bol to výjav hodný antickej tragédie: lebky snímali synovia, vnuci a príbuzní. Keď bola roku 1631 Praha v moci Sasov a vrátilo sa s nimi do Čiech mnoho exulantov, 30. novembra pri službách Božích v Týnskom chráme oznámili z kazateľnice, že sa popoludní o druhej hodine vykoná pohreb popravených. Štyri hodiny pred večerom vzali priatelia sťatých pánov hlavy z tyčiek vlastnými rukami, každú vložili do osobitnej škatule a vniesli ich do colnice pri moste; bol medzi nimi aj Mikuláš Diviš, ktorého vtedy, keď páni na rínku umierali, pribili za jazyk na šibenicu. Keď sa trikrát a veľmi dlho odzvonilo týnskymi zvonmi a kazatelia sa pri tej colnici zišli, vydal sa sprievod na cestu: vpredu šiel na koni pán Václav Vilém z Roupova, za ním niesli cínový kríž, potom kráčalo tridsaťtri párov predikantov a pred márami šiel majster Martinius z Dražova, a všetci cestou až do Týnskeho kostola spievali. Kam boli hlavy napokon uložené, vie sa len z povestí. Tajomstvo vraj vydržalo do roku 1766, keď sa pri kopaní základov nového oltára Panny Márie neďaleko týnskej sakristie na lebky prišlo a boli z kostola odstránené; podľa inej správy boli pochované u svätého Salvátora. Kazateľ Matěj Krocín, ktorý bol roku 1631 pomocným duchovným v Týne a mal vraj od kaplnky kľúče, pri výsluchu po vyhnaní evanjelikov roku 1632 vypovedal, že hlavy boli z týnskej kaplnky prenesené do Karlovho kolégia a že ich odvtedy nevidel a nevie, kde sú.