Päť dukátov za jediné slovo

Za cisárovnej Márie Terézie upadli Židia do podozrenia, že stránia pruskému kráľovi a nepriateľom, a uvažovalo sa o tom, že za vtedajších vojnových behov nie je radno ponechať ich v dedičných krajinách. Židia sa o tých úmysloch na cisárskom dvore dozvedeli a chceli ich prekaziť, hľadajúc príhovor mocných pánov. Vtedy sa stalo, že prišiel ku komorníkovi grófa Leopolda Krakovského z Kolovrat človek a spýtal sa, či by mohol s pánom grófom hovoriť. Komorník sa šiel grófa opýtať; ten však, keď počul, že je za dverami taký a taký človek, hneď uhádol, čo chce, a povedal komorníkovi, nech ho odbaví. Ten človek teda šiel, ale po nejakom čase prišiel zase a povedal komorníkovi, že mu dá päť dukátov, ak mu zaobstará vypočutie u grófa, a že nič viac nechce, len aby mohol povedať jediné slovo. Keď to komorník grófovi povedal, odpovedal mu gróf, že mu ten zárobok rád praje a nech ho pustí do izby — viac než jediné slovo však hovoriť nesmie. O chvíľku sa otvorili dvere, človek vstúpil, urobil nemú a veľmi uctivú poklonu, aká prislúchala radcovi cisárskeho dvora a ministrovi, a povedal: „Schweigen.“ Potom sa zase tak uctivo uklonil ako predtým a odišiel — a komorník dostal svojich päť dukátov. Po nejakom čase bola štátna konferencia, ktorej predsedala sama cisárovná, a rokovalo sa aj o tom, či majú byť Židia vypovedaní. Jedni hovorili tak, druhí inak; gróf z Kaunitzu sa za Židov veľmi prihováral a gróf z Kolovrat stále len mlčal. Cisárovná to spozorovala, a pretože dobre nerozumela, prečo mlčí, spýtala sa ho, prečo sa tak zabral do myšlienok. A gróf odpovedal: „Rozmýšľam o tom, keď môj komorník dostal päť dukátov za mlčanie, koľko asi dostal komorník grófa z Kaunitzu za hovorenie.“