Závoj, ktorý nezhorel

Kronika rozpráva, že Drahomíra sa poradila s dvoma zemanmi a poslala ich na Tetín, aby zahubili jej svokru Ľudmilu. Keď tí zbojníci prišli, zhromaždili k sebe množstvo zloduchov sebe rovných; s večerom branne obstúpili dvor, rozbili dvere, vošli do domu, zajali Ľudmilu, uvrhli jej na šiju povraz a tým ju zadlávili. Tak vzala koniec svojho života v deň sobotný v prvú hodinu nočnú, súc živá šesťdesiatjeden rokov. A Boh pri nej ukázal divy aj zázraky na mieste, kde bola pochovaná — nebolo to v chráme, ale pod múrom hradu. Ešte roku 1100 sa svätica zázrakom preslávila: toho roku bol prestavaný kostol svätého Petra v obvode kláštora svätého Jiří a biskup Heřman ho vysväcoval; svätojiřská abatyša Windelmutha mu pritom podľa obyčaje odovzdala ostatky svätých, ktoré mali byť uložené do oltára. Vtedy biskup dal priniesť veľký kotol plný žeravého uhlia, vzýval svätú Trojicu a vhodil doň čiastku Ľudmilinho závoja. Na podiv všetkých prítomných — medzi nimi bol aj Kozmas, ktorý o tom rozpráva — závoj nezhorel, hoci sa rozpálil, a potom bol taký biely a pevný, akoby bol v ten deň utkaný. Vtedy biskup aj všetci ostatní prelievali slzy radosti a ďakovali Kristovi za zázrak, ktorý im bol ukázaný. Vo výklenku pravej steny je aj pieskovcový kameň s červeným pruhom; ten pruh pochádza vraj od krvi svätej Ľudmily, a preto sem bol kameň privezený z Tetína.