Ilustrácia k povesti: Loretánske zvonky
Ilustrácia AI. Nezobrazuje skutočnú podobu miesta.

Loretánske zvonky

Loretánské náměstí

Historicky
zvonková hra na věži Lorety
Rozprával
Jan Neruda

Je tomu už niekoľko sto rokov, čo žila na Novom svete chudobná vdova. Čo jej bolo platné, že bola pracovitá a hospodárna, keď mala mnoho detí. Každý vie, že majú loretánske veže mnoho zvonkov — a práve toľko mala aj tá vdova detí, a hovorila teda svojim drobcom loretánske zvonky. Vtedy však zvonky na veži ešte nehrali piesne, len odbíjali rôzne denné hodiny: väčšie z nich celé hodiny, menšie každú štvrť. Vdova hovorievala, že je to s jej zvonkami doma celkom tak isto — tie väčšie už počkajú, ale menšie každú chvíľu niečo chcú. Jediným pokladom chudobnej vdovy bola šnúra strieborných peniažkov, ktorých bolo práve toľko ako jej detí; dostala ich od bohatej kmotry a schovala ich deťom, každému jeden na pamiatku. Potom nastala v Prahe nákazlivá choroba. Zúrila najviac medzi chudobným ľudom, ktorý vo svojom zúfalstve tvrdil, že to boháči nastrojili jedom, aby ich vyhubili. Napokon sa nákaza dotkla aj vdovinej rodiny a rozstonal sa najstarší chlapec. Matka bola takmer zúfalá, lebo milovala všetky deti rovnako a nepomýšľala na to, že jej s dieťaťom ubudne aj starostí a námahy. Lekára zaplatiť nemohla a vedela tiež, že sú všetci príliš zaneprázdnení, než aby k nej niektorý mohol prísť. Netrvalo ani dve hodiny a dieťa sa chystalo na púť na onen svet. Nešťastná matka videla, že niet pomoci, vybrala šnúru so striebornými peniazmi, zvliekla z nej najväčší a šla s ním do Lorety. Onedlho zaznel najväčší z loretánskych zvonkov a dieťa zhaslo — bol to jeho umieráčik. Vtedy chodili umrlčie vozy celý deň po Prahe, nakladali zo všetkých domov mŕtvych, a keď boli plné, vozili ich do šácht na cintorín. Na druhý deň po smrti dieťaťa šla chudobná vdova za jedným z tých vozov, aby aspoň vedela, v ktorej šachte bude jej dieťa ležať. Keď sa vrátila domov, našla druhé svoje dieťa, rozkošné svetlovlasé dievčatko, už chorobou rozpálené ako ruža. Sotva prešli dve hodiny, kráčala matka s druhým peniažkom zase do Lorety. Tak to šlo každý deň: peniažok sa zvliekal za peniažkom a v Lorete zaznievali vždy menšie a menšie zvonky. Matka bola od zúfalstva už otupená, kráčala nemo za umrlčím vozom a z cintorína sa vracala ticho, aby poslúžila ďalšiemu umierajúcemu. Z tej nemoty ju vytrhla až smrť posledného a najmladšieho dieťaťa, takmer ešte nemluvňaťa; keď zaznel najmenší loretánsky zvonček, myslela si, že sa jej srdce utrhne. Vyprevadila aj posledné dieťa, a keď sa vrátila, cítila, že sa choroba zmocnila aj jej. Ľahla si a nemala ani, kto by jej vody podal. Jedinou útechou jej bolo, že deti aspoň neprežije nadlho. Nevýslovná horúčosť jej rozpaľovala celé telo a nakoniec cítila, ako sa po všetkých údoch rozkladá čudná mdloba a úd po úde odumiera. „Ach, drahé moje deti,“ vzdychla si, „ja som vám poslúžila, ale mne nikto neposlúži; ja som vám dala umieráčikom zvoniť, kto dá mne?“ Sotva dopovedala, zazneli všetky loretánske zvonky, a ich zvuky, vždy mocnejšie a mocnejšie, splývali do takých krásnych a dojímavých piesní, akoby tu spievali sami anjeli.

Všetky povesti v meste