Loretánske zvonky

Je tomu už niekoľko sto rokov, čo žila na Novom svete chudobná vdova. Čo jej bolo platné, že bola pracovitá a hospodárna, keď mala mnoho detí. Každý vie, že majú loretánske veže mnoho zvonkov — a práve toľko mala aj tá vdova detí, a hovorila teda svojim drobcom loretánske zvonky. Vtedy však zvonky na veži ešte nehrali piesne, len odbíjali rôzne denné hodiny: väčšie z nich celé hodiny, menšie každú štvrť. Vdova hovorievala, že je to s jej zvonkami doma celkom tak isto — tie väčšie už počkajú, ale menšie každú chvíľu niečo chcú. Jediným pokladom chudobnej vdovy bola šnúra strieborných peniažkov, ktorých bolo práve toľko ako jej detí; dostala ich od bohatej kmotry a schovala ich deťom, každému jeden na pamiatku. Potom nastala v Prahe nákazlivá choroba. Zúrila najviac medzi chudobným ľudom, ktorý vo svojom zúfalstve tvrdil, že to boháči nastrojili jedom, aby ich vyhubili. Napokon sa nákaza dotkla aj vdovinej rodiny a rozstonal sa najstarší chlapec. Matka bola takmer zúfalá, lebo milovala všetky deti rovnako a nepomýšľala na to, že jej s dieťaťom ubudne aj starostí a námahy. Lekára zaplatiť nemohla a vedela tiež, že sú všetci príliš zaneprázdnení, než aby k nej niektorý mohol prísť. Netrvalo ani dve hodiny a dieťa sa chystalo na púť na onen svet. Nešťastná matka videla, že niet pomoci, vybrala šnúru so striebornými peniazmi, zvliekla z nej najväčší a šla s ním do Lorety. Onedlho zaznel najväčší z loretánskych zvonkov a dieťa zhaslo — bol to jeho umieráčik. Vtedy chodili umrlčie vozy celý deň po Prahe, nakladali zo všetkých domov mŕtvych, a keď boli plné, vozili ich do šácht na cintorín. Na druhý deň po smrti dieťaťa šla chudobná vdova za jedným z tých vozov, aby aspoň vedela, v ktorej šachte bude jej dieťa ležať. Keď sa vrátila domov, našla druhé svoje dieťa, rozkošné svetlovlasé dievčatko, už chorobou rozpálené ako ruža. Sotva prešli dve hodiny, kráčala matka s druhým peniažkom zase do Lorety. Tak to šlo každý deň: peniažok sa zvliekal za peniažkom a v Lorete zaznievali vždy menšie a menšie zvonky. Matka bola od zúfalstva už otupená, kráčala nemo za umrlčím vozom a z cintorína sa vracala ticho, aby poslúžila ďalšiemu umierajúcemu. Z tej nemoty ju vytrhla až smrť posledného a najmladšieho dieťaťa, takmer ešte nemluvňaťa; keď zaznel najmenší loretánsky zvonček, myslela si, že sa jej srdce utrhne. Vyprevadila aj posledné dieťa, a keď sa vrátila, cítila, že sa choroba zmocnila aj jej. Ľahla si a nemala ani, kto by jej vody podal. Jedinou útechou jej bolo, že deti aspoň neprežije nadlho. Nevýslovná horúčosť jej rozpaľovala celé telo a nakoniec cítila, ako sa po všetkých údoch rozkladá čudná mdloba a úd po úde odumiera. „Ach, drahé moje deti,“ vzdychla si, „ja som vám poslúžila, ale mne nikto neposlúži; ja som vám dala umieráčikom zvoniť, kto dá mne?“ Sotva dopovedala, zazneli všetky loretánske zvonky, a ich zvuky, vždy mocnejšie a mocnejšie, splývali do takých krásnych a dojímavých piesní, akoby tu spievali sami anjeli.