Telo svätého Václava a prepustenie väzňov

Keď roku 929 viezli telo svätého Václava z Boleslavi na hrad a prišli k jednému žaláru v Menšom Meste pražskom, kde bolo zavretých mnoho väzňov, voly sa zastavili a vozom s tým telom nemohli pohnúť. A slnko už vychádzalo. Zapriahli mnoho volov aj koní, a nič to neosožilo. Zbehlo sa k tomu divadlu mnoho ľudí a pýtali sa, čo také ťažké vezú; služobníci odpovedali: „Tajné veci pána nášho kniežaťa Boleslava na tento hrad vezieme.“ Keď tam takto ťažko pracujúc dlho stáli, povedali niektorí z Pražanov: „Čosi divné tu je.“ Pristúpili k vozu, pozdvihli prikrytie, otvorili truhlu, a keď uvideli sväté telo, poznali svoje knieža Václava a skríkli veľkým hlasom, chváliac Boha. Počul to najvyšší kňaz a správca kostola svätého Víta, prišiel so svojimi kňazmi a povedal ľudu: „Viete dobre, že toto sväté knieža, kým jeho svätá duša v tomto tele prebývala, rado činilo skutky milosrdné, zvlášť ľuďom v úzkostiach postaveným a žalárnym; preto kážte väzňov z tohto väzenia prepustiť, vinných aj nevinných, lebo toto sväté knieža chce aj po smrti preukázať im milosrdenstvo.“ Keď tak urobili, hneď to sväté telo priviezli až ku kostolu svätého Víta púhymi dvoma volmi. Rozprávalo sa aj to, že vtedy jednému nevinnému väzňovi spadli okovy, a časť z nich dodnes ukazujú na Karlštejne. Na pamiatku toho zázraku Malostranskí ten deň vždy prepúšťali jedného väzňa. Sám Ruth k tomu ovšem podotýka, že povesť je plamá: vtedy ešte nebolo ani Malej Strany, ani radnice.